História organizovaného športu v Ilave sa začala písať krátko po vzniku prvej Československej republiky. Rok 1919 bol pre naše mesto kľúčový – vznikli dve významné organizácie: TJ Sokol Ilava a Orol. Ako spomína uznávaný historik Valerián Bystrický, tieto spolky neboli len o pohybe, ale stali sa srdcom kultúry v meste. Sokol v Ilave zastrešoval všetko dôležité: od športových aktivít cez ochotnícke divadlo až po prevádzku knižnice a kina. Práve na týchto pevných základoch stojí športová tradícia nášho mesta dodnes.

Podľa historika Valeriána Bystrického bol futbal v Ilave jednoznačne najobľúbenejším športom, pričom svoje najlepšie výsledky dosahoval v rokoch 1918 až 1945. Vtedajšia realita mala ďaleko od dnešného profesionálneho zázemia – hráči si výstroj aj cestovné náklady hradili z vlastného vrecka, pokiaľ sa nenašiel štedrý mecenáš. Na zápasy sa cestovalo pešo, na vozoch alebo v lepšom prípade na požičaných autách.

Hrávali sa najmä priateľské a turnajové stretnutia, a to predovšetkým v lete, kedy tím posilňovali študenti vracajúci sa na prázdniny. Napriek skromným podmienkam ŠK Ilava raketovo stúpal a v priebehu niekoľkých rokov sa prebojoval z 3. triedy až do divízie. Sľubný vzostup však kruto zastavil záver druhej svetovej vojny. Po tom, čo muselo sedem kľúčových hráčov narukovať, oslabené mužstvo z divízie nešťastne vypadlo.

Rok 1965 sa do kroniky ilavského futbalu zapísal veľkými písmenami. Vznikol nový oddiel a k slovu sa prihlásila dravá omladina, ktorej sa podarilo vybojovať postup do 1. B triedy. Aktívnou súčasťou tohto nadšeného kolektívu bol aj Dušan Kozík, ktorý na tieto časy dodnes s láskou spomína a práve jeho pamäť nám odkrýva fascinujúce detaily vtedajšieho futbalového života. Cesty za súpermi vtedy viedli najmä na Kysuce, no skutočný boj prebiehal doma – na Sihoti.

Športový areál bol v tom čase v zanedbanom stave a hráči si ho museli vybudovať doslova vlastnými rukami. Z hokejového štadióna v Dubnici sa vďaka Mariánovi Kováčikovi priviezla tribúna a z Hornej Poruby sa vozili "trávnaté mače". Na výkopových prácach a dovoze štrku sa podieľal Okresný stavebný podnik, no ruku k dielu priložili aj samotní futbalisti. Kým sa ihrisko upravovalo, domovským stánkom sa stala plocha "za kanálom" pri Váhu.

Podmienky boli skromné – namiesto spŕch poslúžila ručná pumpa alebo osvieženie v Košeckom potoku. O to silnejšia však bola podpora komunity. Dedko Košík zo Sihote hráčom obetavo našíval čísla na dresy a pán Jung ich vozil na zápasy. Odmenou za drinu bola vynikajúca kulisa plná fanúšikov a žien, ktorých skandovanie "Ilava do toho!" sa nieslo celým mestom. Každé víťazstvo sa potom podľa tradície oslávilo v hostinci "U Ferenčíka" pri železničnej stanici.